Mať rád sám seba je úzko späté s poznaním vlastnej hodnoty. To akú máte cenu v kontakte s inými ľuďmi si v prvom rade nastavujete Vy sami. Všetko začína v hlave. Teda to ako sa cítite, ovplyvňujú nielen vaše stravovacie návyky, životný štýl, partneri či kolegovia ktorí Vás obklopujú, ale predovšetkým Vaše osobné myšlienky ktoré tvoríte a živíte.
Máte sa skutočne radi ? Naučiť sa, ako mať rád sám seba môže byť ťažké. Kto myslí na sebalásku a samoľúbosť – ten nie je na správnej vlnovej dĺžke. Rovnako však ani ten nie, kto sám seba podceňuje a nepozná cenu svojej jedinečnej hodnoty. Negatívne informácie, ktoré nás valcujú každý deň zohrávajú v našom podvedomí taktiež významnú úlohu v kultivovaní postoja „mať sa rád“.. Mnohé z týchto správ (stále hovoríme o negatívnych informáciách) boli zaznamenané niekedy v detstve…. Stavím sa, že mnohí z vás si ešte stále neuvedomujete, ako veľmi vás ovplyvnili (možno stále ovplyvňujú) vaši rodičia, kamaráti, učitelia !
Negatívne správy, ktoré ste možno počuli nemali priaznivý vplyv na vás: možno vám niekto hovoril, že ste boli babrák, nešikovný, na nič súci, neschopný atď. Keď s pokúsite spomenúť si na svoje detsvo – kto vás najviac chválil? A za čo ? Ako často to bolo ? Spomeniete si na nejakú príhodu, ktorá sa vám vryla do pamäti ? Ako ste sa pri tom cítili ? Alebo to bolo naopak – spomínate si len na samé zákazy, príkazy, toto nerob, tam nesmieš, s tým sa neopováž rozprávať…..? Poviete si: „… áno stalo sa mi to – a komu nie? Veď taký je život…“ Chcem vám však pripomenúť, že niektoré správy ste nemuseli tak jednoducho rozpoznať, ako negatívne správy. Faktom je, že to čím, alebo kým ste, je výsledkom situácií a vášho myslenia v minulosti.
Preto sa často stáva, že „my, dospelí“ sa už nevieme mať tak radi, petože si spomenieme (hoci aj podvedome) na naše detstvo. A to, čo momentálne prežívame jednoducho nechceme alebo nevieme zmeniť. Stávame sa príliš dospelí. Úlohou nás dospelých je aj to, aby sme boli vzorom a inšpiráciou pre iných. A to tým, že sa skutočne začneme mať radi. To negatívne (vrátane spomienok) vyhoďme z nášho slovníka a nahraďme to pozitívnym. Aj keď sa táto zmena neudeje za noc, verte, raz sa naozaj uskutoční. Len sa musíte pre to slobodne rozhodnúť. Človek je nositeľom 4-och jedinečných, vrodených, ľudských vlastností: svedomia – sebavedomia – tvorčej predstavivosti – slobodnej vôle
Ak nebudeme svoju slobodnú vôľu skutočne využívať tým správnym spôsobom – zbytočne sa umŕtvujeme a stávame sa neschopnými. To znižuje naše sebavedomie a našu schopnosť konať a šíriť dobro. Keď sa začnete mať radi a uvedomíte si svoju hodnotu, začnete sa k sebe správať inak. Prestanete sa ubíjať, prestanete si hovoriť, že nemáte pravdu, prestanete hovoriť o tom, akí ste hrozní, prestanete si hovoriť, že ste hlúpi. Začnete sa k sebe správať s rešpektom. Keď rešpektujete seba – začínate rešpektovať aj druhých.
Životný optimizmus
Radosť vstupuje do nášho života, keď máme čo robiť, čo milovať a v čo dúfať, povedal J. Addison a to ešte netušil, že sa to bude dať aj exaktne preukázať. Priekopník pozitívnej psychológie, Mihaly Csikszentmihalyi zasvätil tridsať rokov organizovaniu výskumu na tisícoch ľudí po celom svete v snahe zistiť, čo sa deje vo chvíľach ich najväčšej radosti. Zdokumentoval, že je prítomný jeden, dva alebo všetkých osem nasledujúcich faktorov: Čelíte tým úlohám, ktoré máte šancu dokončiť. Môžete sa zamerať na to, čo robíte. Ciele sú jasné. Prítomná je okamžitá spätná väzba. Prítomná je hlboká a nenútená účasť, ktorá všetko zahŕňa. Máte pocit kontroly nad vlastným konaním. Počas aktivity neuvažujete nad sebou, ale radšej myslíte na seba po tom, čo ste splnili úlohu. Pocit trvania času je pozmenený.
Mihaly Csikszentmihalyi, pôvodom maďarský psychológ emigrujúci do Ameriky vo veku 22 rokov, je „architektom“ poňatia o „flow“ – tvorivom momente, kedy je človek úplne pohltený činnosťou, ktorú robí. Tento stav môžeme krásne pozorovať u detí – prestanú vnímať, čo sa okolo nich deje a naplno sa pohrúžia do toho, čím sa práve zaoberajú. Môžete si byť istý, že to robia s plným nasadením a bez kompromisov, svoju pozornosť neprerušujú. Žiaľ, my dospeláci túto schopnosť zvykneme strácať, lebo nám rôzne filtre, predsudky a naučené vzorce správania skresľujú chápanie šťastia, tvorivosti a ľudského naplnenia. Tento priekopnícky psychológ zasvätil štúdium aj tomu, čo robí ľudí naozaj spokojnými. V jednej zo svojich mnohých štúdií zistil tiež to, že naše povinnosti nám robia radosť vtedy, ak pracujeme na niečom, čo nie ani jednoduché, ani zložité, pričom nás úloha nesmie preťažiť a ani podceniť. Potom sa objavuje pocit, ktorí označil za spomínaný „flow – tok“ – stav zvýšeného zamerania a ponorenia sa do činností. Schopnosť nastaviť myseľ do stavu „prúdenia“ dokážeme ovplyvňovať emočnou inteligenciou. Emócie totiž zohrávajú rolu pri tom, ako dokážeme využiť ich energiu na činnosť, ktorá bude konštruktívna. Podporiť sa potrebujeme aj vnútornou motiváciou, lebo bez nej nedokážeme svoje vízie zrealizovať.
Csikszentmihalyiho štúdie dvoch stoviek výtvarníkov osemnásť rokov po dokončení školy preukázali, že tí, ktorí si zachovali nadšené potešenie zo samotného maľovania, sa stali vynikajúcimi maliarmi. Študenti, ktorých v umeleckej škole motivovali skôr sny o sláve a bohatstve, po dokončení štúdia umenie opustili a venovali sa iným, spravidla výnosnejším zamestnaniam.Csikszentmihalyi urobil z výsledkov svojho prieskumu nasledujúci záver: „Maliar musí chcieť predovšetkým maľovať. Pokiaľ začne umelec pred prázdnym plátnom premýšľať o tom, akú sumu za obraz utŕži, alebo čo si o ňom budú myslieť kritici, nedokáže sa držať pôvodnej predstavy.“
